
Textkarta ANTIHAPPENING predstavuje zásadný moment v tvorbe Júliusa Kollera. Nejde len o názov fiktívnej akcie, ale o manifest, ktorým autor programovo odmietol formu happeningu a namiesto nej zaviedol kultúrnu aktivitu ako dlhodobý proces transformácie skutočnosti [1].
Podľa autora textkarty nie sú umeleckým dielom, ale komunikačným signálom – „oznámením stavu vedomia“ a „replikou oznámenia koncepcie“ [1]. Kollerovým cieľom bolo vytvoriť „bezprostrednú tvorbu kultúrnosti života“ a nahradiť umelecké dielo kultúrnou situáciou [2].
Antihappening ako pojem reagoval na zábavnú, efemérnu povahu happeningu. Koller ju odmietol a ponúkol opak – nekonanie ako vedomé gesto. Tým položil ideový základ kultúrnej aktivity, z ktorej sa neskôr vyvinul systém U.F.O. (Univerzálne kultúrne futurologické operácie)[3].
Antihappening ako koncept predstavuje východisko Kollerovej kultúrnej stratégie. Karta z roku 1965 patrí medzi najskoršie známe dokumenty, v ktorých sa táto línia zreteľne formuluje – odmietnutie umeleckého diela v prospech kultúrnej situácie [5].
Podľa Aurela Hrabušického možno Kollerove Antihappeningy chápať ako stredoeurópsky ekvivalent sociálnej plastiky Josepha Beuysa, teda snahu ovplyvniť spoločnosť cez formovanie vedomia [4].
Karta ANTIHAPPENING tak tvorí jeden z najskorších záznamov Kollera ako kultúrneho aktéra, ktorý opúšťa výtvarné médium a systematicky ho nahrádza kritickým, konceptuálnym, a často neviditeľným gestom. Z tohto východiska neskôr vyrástli textové oznámenia (kartexty), anti-umenie a dlhoročná kultúrna stratégia.
Použité zdroje
Textkarty (kartexty) a textobjekty (objektexty) Júliusa Kollera predstavujú špecifickú formu konceptuálneho umenia, v ktorej sa slová stávajú obrazmi a znaky nositeľmi myšlienok.
Podrobnejší výklad a autorov komentár nájdete na stránke: Július Koller – Textkarty, textobjekty