Július Koller

Július Koller (1939, Piešťany – 2007, Bratislava) patrí k najradikálnejším a zároveň najvplyvnejším osobnostiam konceptuálneho umenia v strednej Európe. Jeho tvorba vznikala v podmienkach socialistického Československa a formovala sa ako alternatíva voči oficiálnej kultúre aj voči západným umeleckým trendom. Koller sa dôsledne usiloval o redefinovanie pojmu umenia a jeho funkcie v spoločnosti – nahrádzal tradičné výtvarné formy gestami, textovými oznámeniami a civilnými zásahmi do reality.

Umenie preňho nebolo len výtvarným prejavom, ale spôsobom, ako reagovať na dobu plnú rozporov, manipulácií a neistôt. Prostredníctvom svojich „kultúrnych situácií“, otáznikov či futurologických projektov vytváral priestor pre slobodné myslenie a občiansku zodpovednosť.

Jeho dielo je dnes súčasťou zbierok popredných svetových inštitúcií vrátane MoMA v New Yorku, Tate Modern v Londýne, Centre Pompidou v Paríži či mumok vo Viedni. Na Slovensku sa Kollerovým odkazom zaoberajú viaceré zbierky – jednou z nich je aj zbierka KONCEPTIA.

Rané hľadanie – bad painting, textové obrazy, civilizmus, kombi-obrazy, odpadová kultúra

Na začiatku 60. rokov, ešte počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1959 – 1965), vytvoril Július Koller sériu figurálnych malieb – autoportréty, akty či hlavy –, ktoré síce vychádzajú z akademickej výučby, no už v nich badať ironický odstup, deformáciu a zjednodušenie. Viaceré pôsobia ako vedomé „zlé maľby“, ktoré narúšajú estetické očakávania a spochybňujú klasické hodnotové kritériá ^[1].

Od roku 1963 sa v jeho tvorbe objavuje písmo. Slová, znaky a interpunkčné prvky sa stávajú súčasťou obrazovej plochy – nie ako nápis, ale ako vizuálny prvok s vlastnou významovou funkciou. V diele More je do monochrómneho tmavomodrého podkladu vpísané slovo „more“. Text tu nie je ilustráciou, ale obrazom jazyka ako takého. V tomto období vznikajú aj kresby ako Krajina, Vrchy, Strom, Zem, Žena, Pes či Človek, ktoré redukujú motív na jednoduchú siluetu alebo znak, často v dvojfarebnej kompozícii^[1].

Súbežne s tým sa od roku 1964 v jeho práci objavujú civilistické motívy – mestské periférie, technické objekty, sídliská a verejné priestory. Ich spracovanie je vecné, plošné, bez iluzívnosti alebo poetizácie. Koller sa inšpiroval českou maľbou 40. rokov, najmä spôsobom, akým zobrazovala kultúrny okraj. Civilizmus uňho nevyplýva z fascinácie moderným životom, ale z prostredia skromnosti a vizuálnej striedmosti ^[2].

V tomto období predstavil aj skupinu objektov, ktoré neskôr označil ako ideopredmety. Išlo o jednoduché veci – napríklad pohár vody, igelitové vrecko s nafúknutým vzduchom, zarámované nepomaľované plátno či vytlačenú farbu z tuby. Tieto predmety neboli chápané ako výtvarné diela, ale ako nositelia idey: čistoty, pravdy a autenticity. Ich význam vyplýval zo vzťahu k realite, nie z ich výtvarnej formy^[1].

V rokoch 1965 – 1966 pripojil Koller drobné ready-mades k svojim starším obrazom. Vznikli tak KOMBI-OBRAZY – akýsi minimálny, úsporný variant combine-paintings Roberta Rauschenberga. Išlo o formálne jednoduché kompozície, ktoré spájali existujúce maliarske diela s bežnými predmetmi, pričom výsledný obraz pôsobil ako provizórna, no presne komponovaná štruktúra. Kombi-obrazy predstavujú osobitý typ práce s obrazom a priestorom, bez ambície tvoriť súvislý program alebo reakciu na výtvarné trendy^[1].

Z iného postoja vyrastá koncept odpadovej kultúry, ktorý sa začína formovať v tom istom období. Nejde o označenie pre určitý typ vizuálnej tvorby, ale o pomenovanie Kollerovej existenciálnej situácie – kultúrnej pozície mimo oficiálneho umenia, kde sa nedá tvoriť „veľké umenie“ ani „krásna maľba“. V tomto priestore sa za umelecký materiál stáva všetko, čo je bežné, prehliadané alebo marginálne. Odpadová kultúra tak nie je štýlom ani technikou, ale dlhodobou stratégiou vzdoru a autentickej tvorby z „ničoho“^[3].

• [1] JÚLIUS KOLLER VEDECKO-FANTASTICKÁ RETROSPEKTÍVA, Petra Hanáková & Aurel Hrabušický, Slovenská národná galéria, Bratislava 2010
• [2] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [3] JK Odpadová Kultura.pdf – interný preklad výberového súboru textov z publikácie JK Odpadová Kultúra (samostatný tlačený sprievodca k výstave)

Antihappening a kultúrna alternatíva

V roku 1965 Július Koller vytvára textkartu s nápisom ANTIHAPPENING, ktorou otvára celkom novú líniu svojej tvorby. Táto textkarta fungovala ako manifest – jednoznačné stanovisko, ktorým Koller avizoval prepojenie umeleckej objektivity s realitou každodenného života^[1]. Odmieta akčné a spektakulárne formy západného happeningu a namiesto toho formuluje vlastnú stratégiu: osobné, civilné, nenápadné gestá, ktoré majú charakter kultúrneho postoja.

Na rozdiel od happeningu, ktorý staval na prekvapení, teatralite a kolektívnom prežitku, Kollerov antihappening je gesto každodennosti – neokázalé, súkromné a neheroické. Jeho cieľom nie je diváka ohromiť, ale klásť otázky, spochybniť princíp tvorby a redefinovať rolu tvorcu^[2].

Jedným z prvých príkladov tohto obratu je dielo Antihappening (J.K. – tenisový zápas, 1968), v ktorom Koller označuje vlastný športový zápas za umelecký čin. Tento akt je ukážkou jeho programu: vytvoriť „kultúrnu situáciu“ namiesto umeleckého objektu, nahradiť estetiku etikou, umenie životom. Antihappeningy sa tak stávajú súčasťou širšieho konceptu „kultúrnej alternatívy“ – teda tvorivého postoja, ktorý funguje mimo oficiálneho umenia, mimo estetiky a mimo výstavných inštitúcií^[3].

Dôležitou súčasťou tejto fázy sú hry maliarske – obrazy vytvorené nie ako výtvarná kompozícia, ale ako záznam gesta či materiálového zásahu. Používa najmä biely latex, ktorý aplikuje tak, aby vytváral minimalistické štruktúry, znaky alebo výkričníky. V niektorých prípadoch sa obraz mení na pole pre akciu – naliatie, rozotrenie, zámerná nedokonalosť. Maľba sa tak mení na dokument mentálneho procesu alebo „kultúrneho gesta“^[4].

Antihappeningová fáza zahŕňa aj textové práce – textkarty, ktoré fungujú ako vývesky či oznámenia. Ich obsah je heslovitý, úsporný, často paradoxný (PERMANENTNÁ MYSTIFIKÁCIA, NEDOROZUMENIE, NADUMENIE, UME? NIE!). Textkarty sú zároveň súčasťou jeho širšej snahy o „systém subjektívnej objektivity“ – teda alternatívnu logiku, ktorá sa neodvíja od umeleckého jazyka, ale od osobnej kultúrnej intuície^[5].

Koller týmto programom vytvára základ toho, čo neskôr sám nazýva „kultúrnou alternatívou“ – spôsobom existencie, ktorý sa nezakladá na umeleckej kariére, ale na každodennom uplatňovaní kultúrnej zodpovednosti. Vystupuje z úlohy umelca a prijíma rolu „občana v kultúrnom prostredí“, ktorý sa nehrá na umelca, ale hrá sa ako kultúrna bytosť^[5].

• [1] Zbierka Investičná skupina, Zuzana Bartošová, 2025
• [2] JÚLIUS KOLLER VEDECKO-FANTASTICKÁ RETROSPEKTÍVA, Petra Hanáková & Aurel Hrabušický, Slovenská národná galéria, Bratislava 2010
• [3] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [4] Július Koller – SONDY, Slovenská národná galéria, 1991
• [5] AUSTRÁLIA 1994 – prednáška J. Kollera pre MCA Sydney, UNIVERZITY SYDNEY

Antiobraz a systém subjektívnej objektivity

Koncom 60. rokov Július Koller postupne opúšťa tradičnú maľbu a začína vytvárať diela, ktoré sám označuje ako antiobrazy. Nejde o vizuálnu kompozíciu v klasickom zmysle, ale o gesto – jednoduchý nápis, plošný zásah, základný materiál. Namiesto maľby vznikajú formáty s nápismi OBRAZ, NEOBRAZ, KOZMICKÝ OBRAZ alebo BIELY OBRAZ, často ručne písané na jutovine, papieri alebo látke^[1].

Tieto diela odmietajú tradičné chápanie obrazu ako nositeľa ilúzie alebo estetiky. Koller nahrádza obraz slovom, farbu nápisom, kompozíciu textovým zásahom. Týmto spôsobom tematizuje samotnú podstatu obrazu – čo to znamená „obraz“ v dobe, keď realita je plná vizuálneho šumu a manipulácie^[2].

Antiobraz sa nestáva len krátkodobým experimentom, ale dlhodobo prítomnou stratégiou. Koller sa k tejto forme opakovane vracia v rôznych obdobiach, pričom základný princíp zostáva rovnaký – nahradiť výtvarný jazyk elementárnym, no významovo presným zásahom.

Zároveň v tomto období formuluje svoj základný teoretický rámec – tzv. systém subjektívnej objektivity. Ten sa zakladá na individuálnom postoji autora voči realite, ktorú nevníma objektívne ani čisto subjektívne, ale ako kombináciu osobnej intuície a spoločenskej orientácie. Tento systém mu umožňuje vytvárať „kultúrne situácie“ namiesto umeleckých diel – každý obraz, text, zásah je chápaný ako signál kultúrneho vedomia, nie ako artefakt pre estetickú recepciu^[3].

Antiobraz je tak nie len výtvarnou reakciou, ale aj filozofickým gestom. Prázdna plocha, jednoduché slovo, otáznik či výkričník sa stávajú základnými jednotkami nového typu komunikácie – medzi autorom a spoločnosťou, medzi umením a realitou.

• [1] JÚLIUS KOLLER VEDECKO-FANTASTICKÁ RETROSPEKTÍVA, Petra Hanáková & Aurel Hrabušický, Slovenská národná galéria, Bratislava 2010
• [2] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [3] AUSTRÁLIA 1994 – prednáška J. Kollera pre MCA Sydney, UNIVERZITY SYDNEY

Otáznik ako emblém a médium

Koncom 60. rokov sa v Kollerovej tvorbe začína objavovať symbol otáznika (?). Spočiatku v textoch a nápisoch, neskôr aj vo výtvarnej forme. Otáznik sa postupne stáva jeho osobným emblémom – vizuálnym znakom pochybnosti, orientácie a kultúrneho gesta.

Pre Kollera nešlo len o interpunkčné znamienko, ale o symbol otvorenosti, nejednoznačnosti a aktívneho kladenia otázok. Otáznik sa objavuje na obrazoch, objektoch, textkartách, fotografiách aj dokumentoch. Sprevádzal heslá ako UMENIE?, KULTÚRA? alebo sa vynímal samostatne ako znak, ktorý mal provokovať premýšľanie a spochybniť zabehnuté významy^[1].

Vo výtvarnom prejave je otáznik zvyčajne výrazný, biely, kontrastný – často aplikovaný na prázdne alebo jednofarebné pozadie. V textoch Koller o otázniku hovorí ako o svojom médiu, identite a nástroji kritického myslenia^[2].

Otáznik sa tak stáva dôležitým prvkom jeho „kultúrnych situácií“ – pôsobí ako signál, ale aj ako výzva. Neposkytuje odpoveď, ale vyzýva na orientáciu – osobnú, etickú a spoločenskú.

• [1] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [2] AUSTRÁLIA 1994 – prednáška J. Kollera pre MCA Sydney, UNIVERZITY SYDNEY

U.F.O. – Univerzálna kultúrna futurologická operácia

V prvej polovici 70. rokov Július Koller rozvíja projekt s názvom U.F.O. – Univerzálna kultúrna futurologická operácia. Pod touto skratkou vytvára rozsiahly koncept, ktorý spája kultúrne gestá, futurologické vízie a osobnú mytológiu. U.F.O. nie je téma o mimozemšťanoch, ale symbolický rámec, v ktorom Koller presúva umenie do oblasti novej, alternatívnej kultúry založenej na hodnotách ako pravda, porozumenie, mier a medziľudská komunikácia^[1].

Projekt U.F.O. zahŕňa rôznorodé formy: fotografie, kresby, koláže, texty, športové akcie, dokumentácie aj autorské proklamácie. V mnohých dielach vystupuje Koller ako hlavná postava – stáva sa aktérom fiktívnych kultúrnych udalostí, často v civilnom odeve, s rekvizitami ako tenisová raketa, otáznik alebo pohľadnica. Tieto seba-inscenácie nevytvárajú fikciu, ale paralelný kultúrny vesmír, v ktorom sa skúma identita, komunikácia, zodpovednosť a viera v možnosť pozitívnej zmeny^[2].

Motív hry – najmä tenis ako akt kultúrnej orientácie – sa stáva súčasťou tohto rámca. Koller vnímal šport ako priestor pre formovanie vedomia, nie ako súťaž, ale ako kultúrnu situáciu.

V roku 1970 Koller formuluje svoju novú identitu: U.F.O.-naut J.K.. Od tohto momentu vystupuje v mnohých prácach pod touto „hodnosťou“, ktorú chápal ako označenie bytosti mimo tradičného umeleckého sveta. U.F.O.-naut sa pre neho stal nositeľom novej kultúry – človekom neviazaným ideológiou, predsudkami ani konvenciou^[3]. V autoportrétoch, fotomontážach a vizuálnych záznamoch sa zjavuje ako kultúrna bytosť na ceste za alternatívnym poriadkom sveta.

Skratka U.F.O. sa objavuje aj ako označenie jednotlivých sérií: U.F.O.-naut, U.F.O.-objekt, U.F.O.-kultúrna situácia, U.F.O.-vizualizácia, U.F.O.-zápis. Všetky tieto výstupy sú súčasťou jeho snahy vytvoriť kultúrnu alternatívu – nie ako únik, ale ako aktívny pokus o zmenu vnímania reality.

V jednom z proklamatívnych textov píše:
„Nová kultúra je pre mňa určitým civilizačno-etickým stavom (kvalitou) novej spoločnosti. Znamená novú orientáciu ľudského vedomia, jeho myslenia, cítenia, správania, konania a bytia.“^[4]

Projekt U.F.O. je teda zároveň politický, etický aj poetický. Kultúrna futurológia tu nie je fantázia, ale nástroj kritického myslenia. Vytváranie fiktívnych znakov, správ a obrazov je Kollerovou odpoveďou na kultúrnu realitu doby – spôsobom, ako sa postaviť voči manipulácii a deformácii hodnôt, ktoré považoval za zásadné.

• [1] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [2] AUSTRÁLIA 1994 – prednáška J. Kollera pre MCA Sydney, UNIVERZITY SYDNEY
• [3] JÚLIUS KOLLER VEDECKO-FANTASTICKÁ RETROSPEKTÍVA, Petra Hanáková & Aurel Hrabušický, Slovenská národná galéria, Bratislava 2010
• [4] Július Koller – SONDY, Slovenská národná galéria, 1991

J+K – Umenie ako spoločná existencia

Od začiatku 70. rokov sa v živote Júliusa Kollera objavuje nová dimenzia – prepojenie s jeho životnou partnerkou Kvetou Fulierovou. Toto spojenie postupne nadobúda aj kultúrnu formu a začína byť označované ako J+K. Ide o značku, ktorá neoznačuje umeleckú dvojicu v tradičnom zmysle, ale model spoločnej existencie, v ktorej sa každodenný život stáva umeleckým (alebo skôr kultúrnym) gestom^[1].

Značka J+K funguje ako emblém partnerského spolužitia, ktoré sa nevystavuje, ale dokumentuje. Kvetoslava Fulierová v tomto vzťahu preberá rolu pozorovateľky – archivuje, fotografuje, zaznamenáva. Vzniká tým rozsiahly obrazový a textový archív každodenného života, ktorý sa neprezentuje ako dielo, ale ako súčasť kultúrnej situácie^[2].

Vo výstavných projektoch sa postupne objavujú fotografie J+K v civilných situáciách – na prechádzke, pri stole, v izbe, počas výletu. Tieto zábery nie sú inscenované, no sú tematicky zamerané: ukazujú, že kultúrna zmena sa môže odohrávať v priestore bežného života, mimo inštitúcií a mimo formálnych znakov umenia^[3].

Pre Kollera bol vzťah J+K predovšetkým dôkazom, že kultúrne vedomie sa neprejavuje len v diele, ale aj v postoji, zodpovednosti a spôsobe bytia. Umenie sa stáva každodennou činnosťou – nie v zmysle tvorby artefaktov, ale ako neustále uskutočňovanie kultúrnej alternatívy.

• [1] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [2] AUSTRÁLIA 1994 – prednáška J. Kollera pre MCA Sydney, UNIVERZITY SYDNEY
• [3] JÚLIUS KOLLER VEDECKO-FANTASTICKÁ RETROSPEKTÍVA, Petra Hanáková & Aurel Hrabušický, Slovenská národná galéria, Bratislava 2010

Dedičstvo a vplyv Júliusa Kollera

Tvorba Júliusa Kollera predstavuje zásadný príspevok k dejinám konceptuálneho umenia nielen na Slovensku, ale aj v celosvetovom kontexte. Koller vyvinul svoj vlastný systém umeleckého myslenia – prepojil výtvarné gestá s každodennou realitou, poetiku so skepsou, a vytvoril jazyk znakov, ktorý dodnes rezonuje ako signál kritického vedomia.

Jeho práca bola po celé desaťročia známa najmä v úzkom okruhu znalcov a kolegov. Postupne však nadobudla uznanie aj na medzinárodnej scéne: dnes sú jeho diela súčasťou zbierok popredných svetových inštitúcií, ako sú MoMA v New Yorku, Tate Modern v Londýne, Centre Pompidou v Paríži, mumok vo Viedni či Stedelijk Museum v Amsterdame^[1].

K rozšíreniu poznania o jeho tvorbe významne prispeli aj výskumné a výstavné projekty Slovenskej národnej galérie, ktorá spravuje rozsiahly archív jeho dokumentácie. Dôležitým zdrojom je aj súkromný archív Květy Fulierovej, ktorá s Kollerom úzko spolupracovala a dokumentovala ich spoločný život ako kultúrnu situáciu^[2].

Vplyv jeho ideí možno dodnes pozorovať u viacerých generácií slovenských aj zahraničných umelcov – nie ako priamu estetickú inšpiráciu, ale ako metodológiu kultúrneho myslenia, ktoré spochybňuje normy a hľadá alternatívne cesty k interpretácii reality. Mnohí autori nadväzujú na Kollerovu stratégiu „nekonania“, dokumentovania, hry či reinterpretácie každodenného.

Jeho tvorba nebola nikdy závislá od trhových mechanizmov – ostáva výzvou a otvoreným systémom, ktorý je možné ďalej skúmať. Na Slovensku existuje niekoľko verejných a súkromných zbierok jeho diel, jednou z nich je aj zbierka KONCEPTIA.

• [1] U.F.O. Umenie fantastického odhmotnenia, Lucia Gregorová Stach, Aurel Hrabušický, Alexandra Kusá, Slovenská národná galéria, Bratislava 2024
• [2] JÚLIUS KOLLER – SONDY, Slovenská národná galéria, 1991